Outo

Dnes som sa mierne zničená dostavila na 90 minútovú hodinu fotografie. Žiadne zaspávane v sede sa ale nekonalo, otočila som sa vo dverách a vyrazila do mesta a bolo to legálne. Taká je raz filozofia fínskych škôl; na hodine fotografie by sa nemalo sedieť v triede, ale fotografovať. A tak nás rozpustili, každého individuálne von zo školy okolo jednej a späť sme už chodiť nemali.

Čo si budeme klamať o mojom priestorovom videní a orientácií; veď viete ako to so mnou chodí (doslova, haha), že sa stratím aj v potravinách. Keď som sa tak teda dnes otáčala v tých dverách mysliac na to kam idem, napadlo ma všeličo. Pre informáciu, v centre Jyväskylä, kam ma vyslali (samú ako prst) som bola celkom dvakrát, vždy s dvoma ľuďmi a vždy na bicykli. Vzdialené od školy je približne sedem minút chôdze, tridsaťpäť odbočiek a desať (veľkých) prechodov so semaformi (kde človeka vždy môže kadečo zraziť). A predsa, dala som sa na to. Len preto, že som mala vo vrecku mobil . Som živá a zdravá, dôkladne som prechodila centrum mesta a fotila (a cítila sa ako turista tj. veľmi zle).

Týmto úvodom hodlám začať dnešné konštatovania o fínskych podivnostiach, ktoré som počas uplynulých piatich dní môjho severského života zaznamenala.

Podivnosť prvá, systémová. študenti skrátka môžu odísť zo školy o hodinu a pol skôr do mesta, aby tam zachytávali nevšedné momenty a nasávali atmosféru. Žiadne papiere, povolenia ani oznámenia vopred. Skrátka choď do mesta a uži si ho. Fajn. Idem.

Podivnosť druhá, cestná. cyklisti a chodci spolu fungujú na jednom chodníku. Niektoré bicykle, napríklad ten môj, nemajú ani zvončeky. Nikto po nikom nekričí, nikto sa nezráža ani nenadáva. Bicykluje sa tu vo veľkom štýle. Všade sú stojany a všade sú plné. Turistické tričko I LOVE JYVASKYLA má namiesto srdiečka bicykel. Ľudia si to tu na nich berú asi dvadsať a viac kilometrov za hodinu a s prehľadom kľučkujú pomedzi kráčajúcich. Prosím?

Podivnosť druhá, bezpečnostná. Zámky na toaletách sú všade rovnaké a zamykajú sa opačným smerom ako na Slovensku. Vždy ma to zmätie. Vždy.

Podivnosť tretia, gastronomická. Fíni si obvykle dávajú ku každému jedlu krajec chleba s maslom. Aj k rezňu a samozrejme k párkom. Hlavne treba jesť párky! Párky, nezabúdajte na párky, ľudstvo! Najlepšie na obed, olovrant aj večeru. (Toto sa mi včera fakt stalo.)

Podivnosť štvrtá, štýlová. Existujú len dve skupiny mládeže. Buď si hipster alebo metalista (alebo neexistuješ). Každý je tu extrémne nastajlovaný a nie je to len tým, že si takéto veci všímam. Všetci majú beannie čiapky, parky, plátenky, úzke gate (ideálne zastavujúce krvný obeh a podotýkam, že sa do toho rátajú aj chlapci), veľké farebné svetre a ruksaky. Nieže by im to nepristalo, ale už to ani neregistrujem. Dnes som v meste zablúdila do natoľko hipsterského obchodu, že som pred vstupom rozmýšľala, či vyzerám dosť hipstersky, aby ma nevyhodili alebo tak.

Podivnosť piata, závideniahodná. Obed stojí desať eur. Káva stojí dve alebo tri eurá. Čokoládová tyčinka stojí euro. A tričko stojí desať eur, sveter pätnásť a gate dvadsať. No bodaj by sa nefešákovali keď to je také lacné.

Podivnosť šiesta, logická. Nikto tu nemá plot. Určite ich tu ani nevyrábajú, ani nedovážajú. Koniec koncov, pri miestnej mentalite stráca oplotenie opodstatnenie.

Podivnosť siedma, bolestná. Škola trvá priemerne od ôsmej do štvrtej a spravidla sa nedesiatuje. Jakživ som tu nikoho nevidela v škole ani len piť vodu! O jedenástej sa skočí na polhodinový obed za štátne peniaze a tým gurmánstvo, vrátanie môjho obľúbeného zajedania školských (ne)úspechov, končí. Žiadne ovocie, žiadne sendviče ani čokoládky, ani bufet, ani teta bufetárka. Toto je jedna z nasmutnejších okolností tejto jesene. Netuším ako tu prežijem.

Podivnosť ôsma, osobná. Stále pijem čaj. Toto je vskutku najpodivnejšie zo všetkých vyššie uvedených povinností. Permanentne mám chuť na čaj, čo sa mi stáva aj na Slovensku, ale vzťah k nesladenému rooibosu som ešte nemala. Zvláštne veci sa dejú.

Podivnosť deviata, nákupná. V celom meste poznám dokopy dva obchody, Haemko a Lindex. Všetky ostatné majú názov z náhodne vygenerovaných písmen. Predávajú v nich veci ako z lookbooku, ešteže mám obmedzenú hmotnosť batožiny do lietadla a obmedzený rozpočet. A tak sa chodím aspoň sem - tam kochať nad severskými handrami v divných obchodoch.

Podivnosť deviata, meteorologická. Dnes asi desať minút svietilo slnko.

Mimo podivností, ktorých tu ešte zaiste bude dosť, by som vám chcela oznámiť, že vás pozdravuje Maaria, moja host-sestra, ktorá sa veľmi teší z tohto odstavca. Fakt som si ju obľúbila.

A dnes po príchode som sa prekonala a odfotila sa o zrkadlo, jednak pre Šuty, jednak aby všetci vedeli, že ešte stále mám dve ruky a nohy a hlavu a teplo sa obliekam a žijem. A je mi celkom dobre.

s nadhľadom L.