Týždeň je tomu, čo sme sa do Tampere vydali aby sme namiesto pamiatok obdivovali rozkošné kaviarničky, jedli predražené dobroty, pili veľa kávy, kakaa a čaju, nachodili kilometre a zakotvili v obývačke, ktorú naaranžovali v Ikei, aby sa ľudia ako my mohli pozerať na krasokorčuľovanie.
Tampere je tretím najväčším Fínskym mestom a dýcha priemyslom, hoci dnes je už väčšina továrni prebudovaná alebo zrovnaná zo zemou. Ľudia tu totiž šikovne využili všadeprítomnú vodu, ktorá poháňala výrobu.
Miestny trh bol prvým miestom, kde som počula bájny Tamperský dialekt. Namiesto pozdravu "moi" sa hovorí "moro" a tuto v Jyväskylä sa na tom dobre bavíme a imitujeme o stošesť. (Ale vážne, ako sa niekto môže zdraviť "moro"?!) A nie, že to nie je vtipné, lebo to teda vtipné je. Pre autentické podanie tamperskej kultúry je potrebné ešte zvraštiť čelo a prižmúriť ľavé oko. Nikdy, nikdy, nikdy sa nepoužíva výraz "dobre". Diera po "dobre" sa pláta slovnými spojeniami ako "nie je to zlé" alebo "ujde to". Negujte. Čím viac, tým budete tamperskejší. Tvárte sa neškodne a kamarátsky a takto pripravení vycestujte, aby ste splynuli s miestnou kultúrou.
Tampere má dokonca vlastné jedlo. Mustamakkara je variáciou na naše slovenské jelitko, lenže si hovie na tanieroch s brusnicami. Ako všetko ostatné jedlo vo Fínsku.
Jenna nám takto ukazuje a odporúča fínske špeciality. O veciach vie zvyčajne viac než ozajstní Fíni, krásne hovorí po fínsky, našla si krajinu svojho srdca, teraz tu ostáva a je suverénne najväčším fínofilom pod slnkom.
Ojojój.
Tampere je tiež najväčším vnútrozemským mestom severnej Európy a keď si to teraz čítam na internete, riadne ma to prekvapuje, lebo ulica k ulici a boli sme na druhom konci mesta. Alebo centra mesta.
Do kostolíka sme sa nedostali, lebo bola sobota a je príliš pekný na to, aby sa v ňom práve niekto nesobášil.
Do Ikei sme šli autobusom a vtipným spôsobom "pýtaj sa náhodných ľudí na cestu a niekam príď" a síce sme šli hodinovou obchádzkou, odumierali nám nohy, prestupovali sme a zmeškali autobus, šťastlivo sme došli. Ale to už viete, lebo spojler na začiatku. Dievčatá vyzerajú nadšene, lebo ešte netušia, že čakáme na nesprávny autobus.
Zastihli sme aj trhy na námestí a odniesla som si najnefínskejšiu možnú vec, tj. britský fudge.
Po dvojmesačnom pobyte v nehistorickej Jyväskylä medzi panelákmi historické budovy lahodia oku viac ako kedykoľvek predtým.
A takto nám iskričky nadšenia z očí pohasli, lebo sme zmeškali ten sprostý autobus, aj keď sme bežali a fakt sa snažili a skoro duše vypľuli. Inak ale Ikea stála za to a vôbec sme to neoľutovali.
A pesnička zas raz!
Moro Moro!
L.
ps.: Keď odchádzate, musíte pozdrav zdvojiť.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára