Ani neviem, čo napísať a ako to ukončiť. Zhŕňať veci budem až doma. Tu sa ešte musím prelúčiť až na letisko, horko plakať, vystískať tých, ktorých pár mesiacov neuvidím a nič si nezabudnúť. Iba ponožku a rukavice. (Lebo neviem, kde sú.)
Vedzte, že dnes odchádzam a že to vôbec nie je sranda. Neberte to osobne, nie, že by som sa na vás na Slovensku netešila; tri noci už nespím z tešenia a keď náhodou zaspím, aj tak sa mi sníva o domovine. Aj napriek tomu je to také zvláštne. A smutné. A trpkosladké.
Každý človek by mal ísť povinne aspoň na jeden výmenný pobyt. Možno nebude mať také šťastie ako ja, možno sa nedostane do najlepšej rodiny v krajine ako ja a možno bude odratúvať dni. Nech to je ale ako chce, výmena vás vždy spraví silnejšími. Toto bol veľmi duchaplný odstavec, takže ho radšej ukončíme.
O nejakých päť hodín vyrážam. Sedím na posteli, pod nohami tri prepchaté kufre. Fínsko vonku plače (za mnou). Je sychravo a sivo a akosi sa to celé na dnešok hodí.
Táto jeseň bola
dokonalá. Ešte dlho za ňu budem ďakovať a stále to nebude dosť. Moje Fínsko bolo ako veľké dobrodružné prázdniny, kde objavujete krajinu, učíte sa novým veciam, ste sám ale nie osamelý a stále to je
strašná zábava. A potom odídete a necháte tu jedných zo svojich najlepších kamarátov.Teraz bude mierne utrpenie žiť vedľa mňa, pretože určite o tom budem stále rozprávať. Trapaaas. Budem sa ale zo všetkých síl snažiť obmedziť to a vy sa zatiaľ môžete na to tak nejak psychicky pripraviť. Ďakujem.
Viem, že tento príbeh nekončí a pri hokeji už budem navždy rozdvojený fanúšik, ako ale povedal môj hostato, vždy sa môžem pridať k tým, ktorí vyhrajú. Statočná som.
Tralalala, ja to dám a ozvem sa keď prídem.
Držte mi palce.
L.
